Pre všetky malé princezné
Prázdniny sa skončili a Alenka sa chystala na prvý deň do školy. Dala si na chrbát aktovku, dvere zamkla na kľúčik a chystala sa prebehnúť po chodníku k bráne. Vtedy sa zapozerala na maminu čínsku ružu. V noci na nej vykvitol nádherný, jeden – jediný kvet. Alenka chytila ružu do dlaní a kvet, akoby sa ešte viac otvoril a začal dievčatko vťahovať do svojho stredu. Alenka vykríkla, ale to už preletela veľkým čiernym kruhom uprostred čínskej ruže, akoby to bola hviezdna brána. Prekvapilo ju, že má nôžky v jednej rovine s hlávkou a že si vidí topánočky. V tom momente videla šíre more a čln. Dopadla až na dno lodičky. Oproti nej sedel Číňan v tradičnom odeve. Uklonil sa Alenke a povedal zopár slov v rýchlej, štekavej reči. Keď videl, že mu dievčatko nerozumie, začal pádlovať a len sa ticho, popod fúzy usmieval. Zo šíreho mora vplávali do zálivu s ústím rieky. Číňan viedol čln proti prúdu rieky a dievčatko naraz zistilo, že sú uprostred mesta. Okolo brehov sa nachádzali rozľahlé schodiská a krásne paláce. Pre tým najkrajším zastali a Číňan viedol dievčatko po schodoch kamsi hore, na preslnenú terasu. Tam na tróne, ozdobenom červenou látkou so zlatými strapcami, odpočívala čínska princezná. Bola veľmi krásna, mala jemnú – ako nakreslenú tvár. Alenka mohla pristúpiť k nej a prekvapene sa jej dotkla tváre, čakala, že sa Číňanka rozplynie, ako neznámy druh plazmového obrazu. Ale jej prsty cítili, že princezná je živá, jej líčka sú prirodzene teplé a oči milé. Princezná štíhlymi prstami odkiaľsi vykúzlila kvet čínskej ruže a zastokla ho Alenke do vlasov za uchom. Alenke, akoby sa pred očami zatmelo, zahučali morské vlny a už ju neznáma sila ťahala preč. Letela obrovským tunelom a videla samú seba v rôznych etapách života. Ako rastie, ako študuje, ako cestuje do Číny. Zrazu všetko zmizlo, stála na terase pred domom a v dlani držala kvet čínskej ruže. Bol september a Alenka sa ponáhľala do školy…