Život až na jeho podstatu

Pamätám si, že keď som bola malá, prichádzala jeseň veľmi rýchlo. Prvým znakom bolo, že sa

zvnútra zahmlievali okná, hoci vonku svitol slnečný deň. Na kockovaný obrus v kuchyni mama

kládla misu s ovocím a všakovako ho aranžovala, aby to pekne vyzeralo a dobre voňalo. Po

kuchyni sa šírila vôňa jabĺk, ja som mala rada najmä tie zelené jablká a jonatánky. Potom sa

začali dni, kedy bola obloha zastretá mračnami, na topánky sa lepilo blato. Vonku bolo cítiť dym

zo spaľovania odpadu v záhradách. Pole pod oknami voňalo rozmočenou hlinou, v ktorej sa

začali prechádzať vrany. Dlhými svetlými zobákmi montovali medzi hrudami a vyťahovali na

svetlo posledné červíky, kým sa stiahnu na zimu bližšie k horúcemu zemskému jadru. Akosi

viac doma chutil horúci bylinkový čaj s medom. Sledovala som mamu, ako ho naberá veľkou

lyžicou a pomaly ponára do tekutiny. Spomenula som si na včely, ktoré bzučali cez leto

v kalichoch kvetov. Jedna ma dokonca poštípala. Mama nebola doma, otec mi vytiahol žihadlo

a poranené miesto dojímavo prelepil lepiacou páskou na papier. Bola som živé dieťa

a nechcelo sa mi vysedávať doma. Napriek nečasu ma to ťahalo von. Keď pre nič iné, tak

aspoň sa pobiť s chalanmi. Alebo ich len pozorovať, ako si urobili hlinenú šmykľavku, do ktorej

vyhĺbili aj schodíky. To čierne v detskej dušičke, pozerajúc na dorantané tepláky sa tešilo- to

bude doma výprask. Pamätám si však, ako mi jeden chlapec podal zemiak opečený v horúcej

pahrebe na záhrade. Bol horúci, šupka vábne popraskaná, tlel mi v rukách ako uhlík. To bola

dobrota, priam sa rozsýpal do krehkých škrobových častíc. Moje mokré výlety sa skončili tak,

ako museli – v posteli. Bolo mi tam otupno, všakovako som sa vrtela, chcelo sa mi byť vonku,

nie pod perinou. Vtedy sa môj otec vynašiel. Vzal ma na ruky k oknu, za ktorým sa už šerilo.

Pamätám si, že voňal ťažkou, tabakovou vôňou a bol ešte veľmi mladý. Vymyslel si pre mňa

vílu Jesienku. Je celá farebná, má rozstrapkané šaty a dlhé vlasy. V rukách drží obrovský

štetec, ktorým čmára po lesoch a celej prírode. Všetko sa už pominulo, stratilo do nenávratna.

Ale predsa, keď sa pozriem na kopce melírované žltou, červenou a hnedou farbou, zíde mi na

um otec a Jesienka. A pocit ako bolo doma dobre pri horúcom bylinkovom čaji a pečených

gaštanoch… 🙂