Pamätám si, že keď som bola malá, prichádzala jeseň veľmi rýchlo. Prvým znakom bolo, že sa
zvnútra zahmlievali okná, hoci vonku svitol slnečný deň. Na kockovaný obrus v kuchyni mama
kládla misu s ovocím a všakovako ho aranžovala, aby to pekne vyzeralo a dobre voňalo. Po
kuchyni sa šírila vôňa jabĺk, ja som mala rada najmä tie zelené jablká a jonatánky. Potom sa
začali dni, kedy bola obloha zastretá mračnami, na topánky sa lepilo blato. Vonku bolo cítiť dym
zo spaľovania odpadu v záhradách. Pole pod oknami voňalo rozmočenou hlinou, v ktorej sa
začali prechádzať vrany. Dlhými svetlými zobákmi montovali medzi hrudami a vyťahovali na
svetlo posledné červíky, kým sa stiahnu na zimu bližšie k horúcemu zemskému jadru. Akosi
viac doma chutil horúci bylinkový čaj s medom. Sledovala som mamu, ako ho naberá veľkou
lyžicou a pomaly ponára do tekutiny. Spomenula som si na včely, ktoré bzučali cez leto
v kalichoch kvetov. Jedna ma dokonca poštípala. Mama nebola doma, otec mi vytiahol žihadlo
a poranené miesto dojímavo prelepil lepiacou páskou na papier. Bola som živé dieťa
a nechcelo sa mi vysedávať doma. Napriek nečasu ma to ťahalo von. Keď pre nič iné, tak
aspoň sa pobiť s chalanmi. Alebo ich len pozorovať, ako si urobili hlinenú šmykľavku, do ktorej
vyhĺbili aj schodíky. To čierne v detskej dušičke, pozerajúc na dorantané tepláky sa tešilo- to
bude doma výprask. Pamätám si však, ako mi jeden chlapec podal zemiak opečený v horúcej
pahrebe na záhrade. Bol horúci, šupka vábne popraskaná, tlel mi v rukách ako uhlík. To bola
dobrota, priam sa rozsýpal do krehkých škrobových častíc. Moje mokré výlety sa skončili tak,
ako museli – v posteli. Bolo mi tam otupno, všakovako som sa vrtela, chcelo sa mi byť vonku,
nie pod perinou. Vtedy sa môj otec vynašiel. Vzal ma na ruky k oknu, za ktorým sa už šerilo.
Pamätám si, že voňal ťažkou, tabakovou vôňou a bol ešte veľmi mladý. Vymyslel si pre mňa
vílu Jesienku. Je celá farebná, má rozstrapkané šaty a dlhé vlasy. V rukách drží obrovský
štetec, ktorým čmára po lesoch a celej prírode. Všetko sa už pominulo, stratilo do nenávratna.
Ale predsa, keď sa pozriem na kopce melírované žltou, červenou a hnedou farbou, zíde mi na
um otec a Jesienka. A pocit ako bolo doma dobre pri horúcom bylinkovom čaji a pečených
gaštanoch… 🙂