Jonáš nasadol na loď v dobrej vôli dostať sa na druhú stranu od krásneho Ninive – a nie do
brucha veľryby. Tá ryba mu spestrila uragán, ktorý začal stvárať pestré kúsky s drevenou loďou,
mala kormu ako dlhé hrdlo draka. Na lodi aj začali šľahať plamene a všetko to vyzeralo ako
dielo božskej skazy. Starec Jonáš sa modlil, keď padol z lode a otvoril sa pred ním vír, ktorým
letel ako čiernym tunelom. Myslel si, že nadišla hodina jeho smrti, vír ho dodrúzga a rozmláti mu
všetky kosti. Lenže vtedy cez more prešľahol modrý tieň obrovskej veľryby. Tam, kde sa oprel o
morské dno, obeleli aj sasanky – ostali nehybné v toľkom strachu. Veľryba zhltla starca, vycedila
ho z morskej vody, preletel cez jej črenové zuby a ostal v dutine vytvorenej bielymi kosťami.
Hovel si v tkanive a počúval rytmus veľrybieho srdca. Pripomínalo mu to vzdialené bubnovanie
černošských tamtamov. Tak to počul v mladosti v Afrike, tamtamy ako nasiate do dažďového
pralesa a potom zrazu ticho… Iba kvapkanie vod, vzdialený šum dažďa na širokých listoch
banánovníka. Jonáš bol zrazu plný spomienok, akoby sa mu život končil a on si vyberal vábny
ligot toho, čo zažil. Jedna kosť mu pripomínala presýpacie hodiny a tak sa Jonáš díval ako na
zemi ide čas, ktorý prežíval pod morskou hladinou. Boh chcel zničiť Ninive, svoje dielo. Jonáš
to nechápal… Veď aj ten mravec, ktorý nemá rozum, iba červenkasto-čierne telíčko, sa podieľa
na budovaní mraveniska, aby tu čosi ostalo aj keď on sa prepadne pod hrudky zeme, splynie
s horúcim zemským jadrom. Nevidel Jonáš veľký rozdiel medzi dielom Boha, dielom človeka
i dielom toho mravca. Všetko je božské svojou podstatou, tou túžbou zanechať tu čosi, čímsi
sa stať, na niečo sa premeniť. Rozdiel je len v miere a dosahu toho diela. Starec vnútorným
zrakom vníma kosť presýpacích hodín, vŕšiace sa snežné záveje opotrebovaného vápnika…
Potom myslí na Ninive, v záplave slnka ponúkajúce obnažené terasy. Jonášovi je smutno, už
nikdy neuvidí to mesto. Boh ho odsúdil na smrť v bruchu pažravého tvora, ktorý je taký obrovský
a pre Jonáša pritesný. Prežíva duševné muky, keď si predstaví mesto pomaly umierajúce,
zotlievajúce na slnku. Čoskoro sa v mohutných vlnách nahrnie piesok popod mestskú bránu,
vojde do všetkých častí mesta a napokon vystúpi svojím zlatým dychom aj na terasy Ninive.
A zrazu veľrybu čosi posadlo, napla svoje modré telo a vypľula Jonáša na morský breh.
„Aha, slnko!“ povedal Jonáš a natiahol za kotúčom svoje prsty, akoby sa ho chcel dotknúť. Na
okamih mal pocit, že v tom slnku vidí tvár Boha. Slnko je dar, ale čoskoro sa začne Jonášovi
zahrýzať do starého, zhužvaného tela. Vysúša ho, týra páľavou a teplom, až starec zastonal, že
azda by mu bolo lepšie v mohutnom bruchu ryby. A vtedy nad ním vyrastie strom, zaševelí
lístkami a Jonáš je spokojný v jeho tieni. Vie, že strom, kým padne dolu korunou (tak ako človek
na tvár, ktorú nosil celý život) bude rásť. A ten rast sa bude zapisovať, každý boží rok do
letokruhov toho stromu. Človek nikdy neprestane rásť a azda preto Boh nezničil Ninive. Jonáš
ohúrený hľadel na ten strom, pretože ho naučil, že vývoj je vzťah medzi časom a priestorom.
Preto sa tento príbeh volá: Jonáš a strom…
Celá debata | RSS tejto debaty