Práve som sa vracala zo služobnej cesty a stála na zastávke. Bola som unavená, tak unavená, že sa mi zdalo, akoby sa zavlnila zebra na prechode. Ale to sa len smiali akési pochabé dievčatá, smiali sa hojdavo a dlho. Mechanicky som dvihla hlavu, aby som sa pozrela, čo je príčinou ich veselosti. A potom som ho videla. Priamo oproti mne kráčal tmavý, zarastený muž, čudne poobliekaný. Mal hrubé menčestráky, modrú kockovanú košeľu a zelenú vestu. V jednej ruke niesol kovovú tyč a na druhej… Na druhej mal koženú rukavicu, do ktorej zatínal pazúre nádherný jastrab. Bol to dospelý vták so škvrnitým bruchom, nádherná silueta dravca – pána oblohy a lesov. Mužovi bolo jedno, že sa mu smejú. Akoby sa vynoril z dávnych povestí, kráčal sebaisto a nevšímavo. Jediné, čo vnímal bol jastrab a jediné, čo vnímal jastrab bol jeho pán. Muž zastal a čakal na mestskú hromadnú dopravu. Mňa priťahoval dravec. Nemal kápočku, vševedúco sa díval okolo žltými očami. Pristupovala som čoraz bližšie a bližšie. Zistila som, že aj oči pána sú zaujímavé. Boli vypuklé a súčasne hlboké. Napadlo mi, že je to obloha, obloha po ktorej osamelo plachtí jastrab. Vtedy sa muž pousmial, bol to letmý úsmev, ktorý čoskoro zamrel. Chytil ma znenazdajky za ruku, spýtavo som sa na neho pozrela a položil mi ju na jastrabov krk. Opatrne som dravca pohladila a ten sa zachvel, v pružnom tele mu mu prebehli nebadané vlnky citu. A potom sme stáli, každý osve. Prišiel autobus a muž sa tisol do preplnených dvier. Nezaváhali ani na chvíľu, pán a jeho jastrab.