Život až na jeho podstatu

Kapra kupujeme tak, že najskôr obsmŕdame okolo kadí a divíme sa. Aha, život vo vode a má to plutvy! Potešíme sa, že kapor nemá iné výčnelky, pretože potom by sa bezbranné zabíjanie mohlo zmeniť na zaujímavý zápas. Vyberáme si kapra, ktorý nejazdí po chrbte a nekamufluje smrť utopením. Za úprimného jedinca dáme zopár euráčov a viac, zavesíme ho do igelitky, podľa možností dolu hlavou, ako v našom hospodárstve. Kapor miksľuje papuľkou a keby sa vzduch dal čítať, dozvedeli by sme sa o sebe veľa lichôtok. Teda nesieme kapra dolu hlavou domov. Ak nás stretnú susedia, potrasieme taškou a oni povedia:Íha, aký kus. Bude dobrý. Má plutvy. Doma si ohrejeme nohy v rume a gágor na radiátore. Potom od prekvapenia polomŕtveho kapra vypustíme do vane. Prídu deti a páči sa im, že kapor má plutvy. Keď kapor ťahá doprava a my doľava, končíme vaňový dialóg a šup s ním na dosku. Kapor je mokrý, nežmurká a my nad ním stojíme so sekáčikom. Manželka spomína všetkých rúčich chlapov, ktorých opustila kvôli nám. A ajhľa, prišiel náš úder. Prelomil dosku vo dvoje, kapor pod kredencom. Pol hodiny štucháme. Zaprášeného kapra ideme zabiť do kúpeľne. Deti vrieskajú, že práve zapálili stromček. V pohode zabíjame. Dlaždice sú rozbité, kapor u susedov pod nami. Susedka nám ho ochotne podáva a my si všimneme, že nie je na zahodenie. Kapor. Žena vlečie posledné vrecúško cementu a plače. Deti si rozdávajú darčeky, kapor žije. Na rozdiel od nás dýcha a kmitá plutvami. Večer vrcholí, musíme sa vynájsť. Za všeobecného nadšenia rozdáme jednotlivým členom rodiny nožnice, aby si mohli zo stromčeka odstrihnúť salónku. Tak veru. Pokoj ľuďom dobrej vôle… Váš Alojz. 🙂