Raz na Vianoce, bol to taký dlhý večer, syn žalostil, že v dome nieto peňazí. Nemožno si kúpiť radosť, trocha ľudského tepla na zohriatie. A vtedy mu otec rozprával kratučký príbeh. Bolo to v talianskom meste Neapol. Vlastne nie, kdesi v Dánsku…? Na tom naozaj nezáleží. Ľudia na celom svete milujú kvety. Na ulici sa raz objavil čudný človek. Nemladý, nestarý s dlhou bradou. Tisol pred sebou prístroj na nožičkách, ktorý vyzeral ako starý fotoaparát. Ženy z okien sa na neho zvedavo dívali a pokrikovali jedna na druhú cez ulicu. Deti sa zastavovali s rukami vo vreckách. „Čo asi chce? Bude predávať limonádu, robiť fotografie za nepatrný poplatok? “ „Predám stroj na výrobu ruží!“ vykríkol chlap odrazu. Ženy stíchli. Deti sa rozosmiali.“ Blázon,“ pomysleli si všetci naraz. „Kúpte si stroj na výrobu ruží!“ zvolal človek znovu. Vytrhol si z brady vlas a priložil ho k šošovke prístroja. Vyplávala z nej bublina, prebehla po vlase až na samý koniec a pukla. Chlapovi padla k nohám ruža. Ľudia začali kričať. Muž si potešene šklbal bradu, k nemu sa pridávali ženy a hádzali vlasy z bohatých drdolov. Deti kvety dvíhali, kládli ich k ústam a odhadzovali. Stroj zaplnil ulicu ružami. Ľudia jasali. Vozili nosy po omamujúcej vôni, kochali sa rozvinutou krásou. Na mladíka-starca celkom zabudli. Ten vytiahol stroj z ulice s povzdychom: „A zasa nikto nekúpil môj stroj na výrobu ruží!“ V ten dlhý vianočný večer syn otca pochopil, že tam, kde sú ľudia šťastní, nik nemyslí na peniaze.