To detiská sa nahrnuli do snehu a váľajú v ňom sudy. Pokojná dôstojná beloba snehu pukla a ryhy sa zvodne smejú. Nesmiem sa na to dívať, som schúlená v malom iglú, čo som pozliepala podľa kníh o Eskimákoch. Mám rada deti, ale v múdrosti svojich štyroch rokov sa bojím. Bojím sa o bábu zo snehu, ktorú som si urobila za jedno poludnie. Má hlavu, ruky a dávam jej všetky mená, ktoré by som chcela dať bábike, keby som ju mala. Ale otec vraví, že som ešte na bábiku malá, a tak sa hrám s gumenými hračkami, ktoré ma už omrzeli. Pravda so snehovu bábou sa nemožno hrať. Hneď púšťa vodu, keď ju chytím do rúk. Ale je krásne jednoduchá a môžem jej rozprávať. A tak čochvíľa strežiem, či ktosi nejde dobyť iglú, čochvíľa táram dve na tri. A bába ma počúva, veď má nohy, ruky i hlavu. Keď príde čas obeda, príde po mňa mama. Náhli sa, kropaje vody na kožuchu. Zo snehu ma jednoducho vyhrabe, ona nevie, že to v čom sedím je iglú. Odnáša ma domov, a tak bábe kývam ostošesť, až mi odletí rukavička. Pri obede sa mrvím. Čo keď mi niekto bábu ukradne? Najradšej by som jedla u okna. Otec ma niekoľkokrát vyhrešil. Po obede chce, aby som s ním išla do lesa. Na saniach, po stromček. Sčupím sa vedľa ihličnanu, bude ma pichať do líc a bude len môj. Nie, ja musím za bábou! Ešte som jej nerozprávala, prečo ľudia na Vianoce režú stromčeky. Otec zmizol v lese, ušianku až na nos. Ja sa brodím okolo kopca snehu. Decká mi všetko pováľali i snehovú bábu. Revem ako zbesilá, hádžem sneh za vzďaľujúcimi sa chrbátikmi. „Prečo kričíš?“ pýta sa ma mama. Skláňa sa nad postieľkou a celú horúcu od spánku ma nesie k stromčeku. Svet sa práve pootočil o dvanásť mesiacov a strom horí tým čudným svetlom nehy. A otec ku mne kráča s naozajstnou chodiacou bábou, drží ju za ruky a čosi si píska do rytmu… 🙂