Život až na jeho podstatu

Bolo sychravé novembrové ráno. Tma sa ťažko dvíhala ponad stromy, tak ťažko až sa napokon rozbila do črepín hmly. Dedo vykukol z okna, bolo od zimy slepé ako mača. „Dušičky“, napadlo mu zrazu.Od minulého roka mu na cmiteri leží žena. V lete dedo zháňa okolo domu, kŕmi husi, kačky a teraz… Pochmúrne holé ráno. Dedo sňal z vešiaka kabát a vybral sa na cintorín. Žundral si do kroku, aby mu nebola zima. Ľudia ho zdravili, poznali tú nachýlenú, časom pošramotenú figúrku. A tak sa nedivili, keď začal na cmiteri obchádzať neveľký kopenček hliny. Jeho starká na fotografii bola smutná, skoro zachmúrená. Nie div, musela už dôkladne poznať štruktúru pôdy pod sebou. Len na konci kopčeka sa k sebe chúlili dve strapaté chryzantémy. Dedo ich nemilosrdne vyhodil. Zažaté svetlo v kahančeku hrob poľudštilo, ale aj tak vyzeral úboho oproti honosným mramorovým susedom. Nie, dedo nemá peniaze na peknú platňu s nápisom.“Odpočívaj v pokoji!“ A tak sa, čudák, závistlivo obzerá okolo seba. A ľudia ho zvedavo pozorujú. V dedovej hlave sa rodí nápad. Zmizne a o chvíľu dokvitne s vyšívaným kvietkovaným obrusom. Prekryje ním hrob a spokojne sa díva na svoje dielo. A ľudia okolo sa rehocú, až sa v kahančekoch láme svetlo. Deda to bolí, vytrvalo pozerá len na starkinu fotografiu. Jej tvár akoby sa razom zmenila. Dedo vidí, že starká sa smeje. Radostne a pekne ako mladica. A potom začalo snežiť. Prvý sneh ľahučko pozakrýval vyšívaný obrus, akoby ho starká pritiahla k sebe, na vetché studené telo. Také to boli smiešne Dušičky.