Život až na jeho podstatu

Bol to taký čudný starček, celý ošúchaný, obdratý s dlhou bradou. Iba modré oči na ňom boli jasné a mladistvé. Žil v štvrti, kde sa povrávalo, že bol pilotom a raz havaroval. Našťastie prežil, ale odvtedy chodí v kabáte s jedným dlhším rukávom. Keď vidí lesklú plochu, rukáv prehrnie a začne ju leštiť. Chodí od bránky k bránke, od okna k oknu. Unavený potom sedí na lavičke a žmúri do slnka. „Dedo, prečo to robíš?“ prisadol si k nemu raz taký milý chlapec. Starček žmurkal do slnka a neodpovedal. „Ty upratuješ sídlisko, však?“ dovtípil sa chlapec. Starček prikývol. „A nepôjdeš sa so mnou hrať?“ dobiedzal malý ďalej. Nikto mu neodpovedal. Napriek tomu chytil starého muža za rukáv a vliekol ho k pieskovisku. Chlapec sa hral, presýpal piesok, miešal suchý s mokrým a starec ho pozoroval. Keď sa dohrnuli ostatné decká a začali búrať chlapcove výtvory, starec sa dvihol a hrozivo sa napriamil. Tak vzniklo podivné priateľstvo medzi chlapcom a bláznom. Dedko si naďalej plnil svoju povinnosť, vyčistil všetky okná na okolí a potom sa s chlapcom hral. Blonďatý chlapec sa rád vrtel okolo neho a starec s úľubou hľadel na jeho lesklé vlásky. „Zajtra mám narodeniny,“ spomenul si raz starec. Chlapec si lámal hlavu, aký dar dedovi dá. Porozkladal pred sebou hračky a iné chlapčenské cennosti. „Toto nie, toto už vôbec nie…“ A potom na to prišiel. Jeho priateľ žije v celkom inom svete, s inými hodnotami. A chlapec mu porozumel. Ráno kúpil lístky na autobus a zaviezol starca do mesta. Ten uvidel obrovské sklené plochy obchodného domu a potešene zhíkol. Potom sa dal do práce, naslinil si rukáv a činil sa, až mu povievala dlhá brada. Chlapec sa smial medzi holubmi. Keď starec obehal všetky výklady, opatrne ho chytil za špinavý rukáv a vrátili sa domov.