Život až na jeho podstatu

Vnuk začrel do kabáta voňajúceho tabakom a tuhým pánskym parfumom. Hladká látka podšívky sa mu kĺzala medzi prstami prázdna. A potom naraz… Vkĺzol do vnútorného vrecka, kde objavil čosi oblé, na omak studené. Vytiahol to na svetlo. Bol to starodávny hrebeň s riedko posadenými zubami a na hrane mal morskú pannu. Bola guľatá ako zdravá sedliačka a mala vlnité, zelenkasté vlasy. Chlapcovi razom padla do oka. „Dedo, daj mi ju!“ potiahol deda za cíp košele a dával mu pred oči svoj úlovok. Dedo chlapca odhováral až sa do toho zamiešala stará mama. „Taký krám, sprav chlapcovi radosť!“ A tak rozmaznaný vnuk morskú pannu dostal. Napustil si plné umývadlo vody. Prikazoval jej: „A teraz pekne pošib chvostom!“ Ale morská panna pasívne pozerala z jagavej vody a spomedzi zubov starodávneho hrebeňa sa uvoľňovala špina a čiastočky oleja na vlasy. Tak ju chlapec poutieral do vreckovky a dal si ju do vrecka. Keď ju matka v meste chcela odhodiť, alebo keď o jej ňadrá prejavil záujem otec, chlapec spustil krik. Dedova morská panna je jeho. A aby mu ju nikto nevzal, dával si ju pod vankúš. Krátko pred Vianocami dostali telegram. Voňal pôdou a slzami. Dedo zomrel. Chlapca obliekli do tmavých šiat, matka si dala tmavý klobúk a otec čiernu pásku na rukáv. Morskú pannu chlapec zabalil do čiernej handričky. U starej mamy, už nie u deda, sa pilo. Kolovala vodka, slivovica, hrudy plaču sa topili jedna radosť. Bolo sychravo. Chlapec sa díval von oknom na oblé konáre, ktoré ešte nepokryl sneh a utieral si nos. Potom sa išlo na cmiter. Húfiky čiernych ľudí sa šplhali za zvukom bieleho kostolíka na kopci. Na konci chlapec s morskou pannou vo vrecku. Jama bola hlboká. Pôda na okrajoch sa leskla inoväťou. Stará mama držala dcéru v čiernom klobúku za ruku. Keď rakva sadla na dno, pršalo na veko množstvo sĺz. A hrudky hliny. Chlapec sa na to díval. „Teraz tam bude tak sám!“ vzlykala stará mama. “ V studenej zemi!“ Chlapec sa díval na sivú oblohu. Keď bola jama zasypaná, sprievod tmavých ľudí sa začal vinúť ako živý chodník dolu kopcom. Chlapec-vnuk podišiel k navŕšenému kopčeku a vopchal do mäkkej prste starodávny hrebeň s morskou pannou na hrane. „Pošib chvostom!“ prikázal jej. „Nech si čo najskôr u deda!“ A potom začalo snežiť. Chlapec nadstavoval vločkám tvár a veselo sa smial. Ostatní išli klásť na hrudy žiaľu teplé krvavničky.