Bol raz jeden kráľ. A ten mal dvoch šašov. Jedného z handier, druhého so srdcom a krvou. Prvý šašo mlčal, kedykoľvek mu kráľ ublížil. Mohol s ním robiť čokoľvek, vláčiť ho za vlasy po nádvorí, tĺcť mu hlavu o hradné múry, dláviť ho do blata. Šašo mlčal, len postupne, čoraz viac strácal tvár. Druhý šašo mal srdce zo skla, každý videl, kadiaľ mu kvapká krv. A v tom srdci, z každej kvapky, narodil sa ako v sklenej banke – raz motýľ, raz kvet, raz hviezda. Tento šašo vravel pravdu, ani nemohol inak, lebo aj jeho oči boli zo skla. Všetko v nich pobadať… Každý úsmev, každú myšlienku. A kráľa to bavilo do času, lebo v šašovi videl, rôčky pribúdajú a čas je prísnym merateľom všetkých vecí. Raz-dva príde Smrť. A kráľ ju už tuší, vidí v šašových očiach dlhú sivú paniu, jej prst je dlhší ako ktorákoľvek cesta na svete. Kráľ chytí kameň a hodí ho šašovi do srdca. Ten padne na schod, úsmev bolestivo otočený, lebo tak umierajú šašovia. A kráľ nemo sa prizerá, šašovi z úst vyletujú motýle a kvety a hviezdy… Čoskoro zaplavili celú Zem. Za šašom išiel spupný kráľ, jeho srdce nedokázalo pojať toľko krásy. Ostal len handrový panák. A ten vlastne nikdy nebol, lebo ľudia z handár nežijú.
Tento web patrí pod
Celá debata | RSS tejto debaty