Venované pamiatke Simony Monyovej
Jedného dňa sa nezobudil. Nevedel si vysvetliť, čo sa vlastne stalo. Neotvoril viečka, bolestivo a namáhavo. Nemal v kútikoch očí karpiny, ktoré by ho jemne škrabkali a upozorňovali na to, že je nevyhnutné umyť si oči. Jednoducho bol, jestvoval, ale nezaznamenal žiadne procesy s tým súvisiace. Nenachádzal sa ani vo svojom byte, aby sa ešte nahý prešiel k zrkadlu a zapozeral sa do matno-striebornej plochy. A uistil sa o tom, že naozaj je tu a môže si urobiť so svojím dňom, čo len chce. A naraz konečne uvidel niečo iné, ako beláskavú hmlu antihmotnej existencie. Uvidel ľudí, len sa mu zdali – akýsi drobnejší, ako kedysi. Potom ním prešľahlo ako blesk, potom ním zahrmelo poznanie – ak nie sú ľudia menší, znamená to, že on sa akosi zväčšil, obklopil ich. Zaujalo ho to a zauvažoval. Čo s týmto spôsobom existencie? A naraz to vidí, dvaja sa hádajú. Veľmi tvrdo a bolestivo, obzvlášť jeho slová, akoby ho doslova oziabali v srdci. Podišiel bližšie, videl ženine vrásky bolesti okolo úst. Ostal šokovaný jej očami, boli to čisté studne a na dne bolo naukladané bahno, letokruhy bolesti. Tá žena do seba ukladala celé roky – nadávky, urážky, neporozumenie. Trpiteľsky to znášala, ataky svojho manžela. Tón jeho hlasu to bola pýcha a túžba po moci, nič viac a nič menej. Nezaujímali ho tie jazerá, oči jeho ženy. Zrazu mal prehľad o situácii a zistil, že pomaly a isto vníká do ich myšlienok. Vidí ich presne na tej hranici, kde sa z obrazov stávajú slová a zostavujú sa z nich vety. Zrazu pochopil všetko, aj to, ako vznikli egyptské hieroglyfy. Ešte skôr, ako sa pohla jeho ruka, cítil jeho úder. Priestor sa trošku rozvlnil – ako biely had vo vode – nasledovala ruka. Ženina hlava poskočila, ako golfová loptička, tie ústa sa zmŕštili bolesťou a on pochopil, ako sa jej na tvári vyrysovala tá čudná vráska okolo úst. A nasledoval ďalší, ešte silnejší úder. A zrazu mal toho dosť. „On ju raz zabije,“ uvedomil si. „Nie, nezabije ju…“ Muž mal najväčší pôžitok z toho, že ju môže trápiť. Jeho zlé, takmer čierne srdce v tej chvíli žije, dopuje sa jej bolesťou. Vôbec nevie, ako sa volá ona, ako sa volá jej manžel. Vidí iba jedno skôrnatené čierne a mŕtve srdce. A vtedy cíti, že je načase sa vložiť do situácie. Nejakým spôsobom splynie so ženou, stane sa súčasťou jej myšlienok, ide proti prúdu jej doterajších myšlienok až sa dostane k jej srdcu. Nájde tam hnev, poníženie a bolesť. Premení ich na impulz, ktorý sa naliehavo preženie ženinou rukou, tá sa vztýčila – a mohutnou silou mužovi ranu vrátila. Kým sa šokovaný muž, s lícom, ktoré začalo navierať ako kysnutý koláč spamätal, bola žena preč. V prievane otvorených dvier sa zavlnili jej husté čierne vlasy a ona zmizla v ráme dvier. Ostal ešte chvíľu s tým mužom, ktorý si ohmatával líce zvonka rukou, zuby zvnútra prešetroval jazykom, neschopný akejkoľvek serióznej myšlienky. A vtedy v tom momente si uvedomil aj on sám, čo sa s ním stalo. Iba na okamih, na malý a márny okamih sa stal Bohom. A zrejme prišiel, bol tu preto – aby tej žene zachránil život. Po tomto pochopení mal pocit, že sa začína rozplývať, jeho podstata akoby sa rozťahovala cez celú Slnečnú sústavu, celý vesmír a začala splývať s podstatou každej hviezdy, každého človeka. A naraz ho nebolo. Nebolo vlastne nič, iba jedno – oslobodené srdce.
Celá debata | RSS tejto debaty