Život až na jeho podstatu

Ťažko vymyslieť niečo nové, toto je napríklad moja variácia rozprávky o Snehulienke,

inšpirovala ju antropologická rekonštrukcia tváre mladej Egypťanky, ktorá žila dávno pred

kráľovnou Nefertiti, či Kleopatrou. Bola uverejnená v novinách a vedec ju obdaril nesmierne

krásnymi a vnímavými očami.

Mal pocit preťaženia. Ťažoba, akoby bola čosi hmotné, narastala mu v hlave s každým

tanierom, ktorý padol na zem u susedov. Jedného dňa, keď mal pocit, že ťažoba vytlačí z jeho

mozgu schopnosť vnímať a cítiť – odišiel. Zbalil si kufor a peniaze po strýkovi, ktorý hrdlačil a

umrel. Bol to krásny pocit. Stál na lodi. Okolo ťažoby oviazal zlatý lúč a zbavil sa jej ako

boľavého zuba.Káhira ho sklamala. Krik, ktorý hrozil ohluchnutím. Nechal v hoteli kufor a zmizol

radšej medzi zrná piesku, do púšte. Bol prejedený ľuďmi, lebo ani jedného z toho množstva

nepoznal zblízka. Túžil po nich a myslel si, že ich nemá rád. Díval sa na to, ako sa vlnia záhyby

dlhých odevov beduínov. Pyramídy mu odrazu skrsli v duši, akoby ich už poznal, sám pred rokmi

vytvoril. A potom už bol len piesok, duny. Duny, po ktorých kráčal hore-dolu. Duny, do ktorých sa

zabárali nohy po členky. Cítil sa zvláštne, akoby mu ich objímali teplé ženské ruky. Túlal sa a

nevedel prečo. Robili mu dobre vzduchom pulzujúce oválne zrná a slnko. Slnko každé ráno

vstávalo, aby si ľahlo na duny. Raz našiel v piesku kváder. Rozhodol sa ho odtisnúť. Ťahal,

napínal svaly a nič. Vrátil sa do mesta a zbieral tam sily. O týždeň kváder poľahky odsunul.

Našiel tak vchod do mastaby, ktorá tam stála tisíce rokov. Kedysi nad zemou, dnes pod zemou.

Vošiel dnu. Steny boli vlhké a tmavé. Keby tam bolo svetlo, videl by hieroglyfy, staré démotické

písmo, ktorým kupec Sade oznamoval smrť svojej najmilšej sestry (ženy) Naráh. Bol by

pochopil, že Naráh patrí Osiridovi, vykrádačom hrobov a všetkým, ktorí žijú v spomienkach

kameňov. Šiel ďalej. V sarkofágu, v bielych plachtách ležalo dievča, vlastne žena. Zomrela pred

tisícročiami, alebo pred piatimi minútami? Počul o takých múmiách, ale čas ich neuveriteľne

zohavil. Počul aj o múmii z Kum-Kalehu na tele, ktorej sa našli desiatky žijúcich buniek. Díval sa

na Sadeho sestru Naráh a akoby cítil teplý piesok okolo členkov. Ešte skôr ako sa rozhodol, že

Naráh vezme so sebou na slnko, všimol si, že rany spôsobené odsúvaním kvádra sa mu

zahojili. A potom pochopil. Hebký mach na stenách vydychoval sparu. Bolo jej tu plno a dávala

život. Začal mach zoškrabovať zo steny a plniť ním sarkofág. A potom poklad i ženu vytisol z

mastaby. Beduíni z oázy mu pomohli obdivuhodný náklad dopraviť do mesta. Ale tam nechcel

ostať. Čo keby niekto spoznal Naráh? To bola hlúpa myšlienka. Čo keby krásnu múmiu

vyňuchali a dali ju do múzea? To už bola múdrejšia myšlienka. Tak sa rozhodol ufujazdiť na

kontinent, kde ľudia poctivo umierajú. Na lodi a na staniciach mali voči Naráh výhrady. Sarkofág

nemal ucho ako kufor. Precliť ho, či nie? Úplná hrôza. Nakoniec si mohol o poklad oprieť bradu

a povedať:“ Podarilo sa!“ Bol doma. Zatiaľ sa v sarkofágu prebúdzala žena. Bezprostredná

blízkosť machu stimulovala jej bunky k tomu, aby sa začali deliť, obnovovať činnosť orgánov.

Žena začala dýchať. Dýchla vôňu machu, ktorý žil zo sucha a produkoval vlhkosť. Raz vstala

Naráh k raňajkám. Uchvacoval ho jej mahagónový pôvab, grácia útleho tela, ktorým sa dotýkala

stien jeho bytu. Naráh otvorila veľké okrúhle oči a on s úžasom sledoval ako sa jej do nich

v prílivoch vracia vedomie. Z múmie sa stávala múdra a krásna žena. Naráh začala byť. Mach

opustil sarkofág a rozmnožil sa po stenách bytu. Cítil sa ako znovuzrodený. Prvé slová, ktoré

Naráh vyslovila boli:“ Však ma nebudeš biť korbáčom?“ Vysvetlil jej, kde ju našiel, čo sa stalo.

Hladkala mach na stenách a tešila sa z toho, že sa jej hýbu prsty. Nosila fľaše mlieka na hlave

a rozprávala o malých čiernych otrokyniach, o leknách, ktoré kvitli na jazierku v Sadeho záhrade.

„Zbi ma korbáčom!“ prosila ho raz. „Chcem sa cítiť!“ Hoci nerád, vymlátil ju. Naráh plakala a

súčasne sa smiala. „Žijem!“ Po čase začala chodiť von medzi ľudí. „Nič sa nezmenilo“,

konštatovala lakonicky. „Ľudia sú stále rovnakí. Len veci, ktoré vyrábajú sú iné.“ Musel sa

usmiať:“ Naráh…“ Raz jej čítal knihu. Končila sa smrťou. Naráh sa opierala o ruku, oči sa jej ani

nepohli. „Ľudia musia zomrieť,“ povedala, „keď sú vzťahy medzi nimi a okolím také voľné, že

ich pustia zomrieť… “ Zvedavo sa na ňu pozrel. Naráh analyzovala pachuť pocitu, spomienku

na smrť. Mal ženu, s ktorou, keď sa miloval, ležal na slnkom prehriatych dunách. Mal kúzelný

mach, ktorý produkoval život. Vlhký život zo sucha smrti, ale čosi tu nehralo, bolo to naopak.

A všetko čo je naopak, dáva beh vecí doporiadku. Myslel si, že sa mu nič nemôže stať. Bolo

pekné, že tento pocit bol posledný, ktorý sa mu naveky zastavil v tele. A potom bol jedinečným

človekom. Pootočil ručičky hodín o tisíce rokov dozadu. Nevedel to nikto z tých, čo ho pochovali

na kamennom cintoríne, blízko priekopy, kde spávali ožrani.

Keď ho zrazilo auto, začala Naráh rozmýšľať, či je vôbec potrebná, či sa nemá vrátiť do údolia

Nílu. Ale nechcelo sa jej cestovať. Chradla každým dňom. Možno sa životodarný mach

premnožil a v medzistupienkoch sa začal šplhať od života k jeho negácii. Jednako, keď byt

úradne otvorili, Naráh tam už nebola. Na stenách vegetovala pleseň a načala aj knihu na stole,

kde bol vyobrazený sarkofág v novoobjavenej mastabe. Hieroglyfy na stenách hlásali:“Tu leží

najmilovanejšia sestra Sadeho-kupca, Naráh…“ Našťastie nikto z úradníkov a policajtov

nevedel čítať egyptské démotické písmo.