Život až na jeho podstatu

Na počiatku bolo centrálne trhovisko. Plocha osadená stánkami, vyliata letným slnkom. Po tom všetkom sa v divej haravare kĺzali ľudia, každému z tašky, či koša trčala nejaká tá vňať, ako chochol rytiera. Mala chuť si kľaknúť na zem, počúvať dupot vzďaľujúcich sa nôh, ktoré by jej preludovali na ušnici. Naraz sa cítila sama, stratená v dave, hľadala čoho by sa mohla zachytiť. A potom ho uvidela, biele šteňa s trojuholníkovou tvárou, jednou odvesnou boli čierne oči, oči v tvare mandlí. Pohlcovali dav, jeho úporné knísanie sa zo strany na stranu, šušťanie bankoviek. Bolo mu teplo a bolo samo. Podišli k sebe, dievča i šteňa. Pohladkala ho, oblizlo jej lícne kosti. Vzala ho na ruky a niesla si ho domov. Bol to zvláštny pocit, cítiť ako v šteňati pulzujú žilky, ako buchot malého srdiečka preráža do jej pokožky. Dala mu misku, dala mu miesto na spanie a široký trávnik. Šteňa sa tade rozbehlo, zabicyklovalo paprčkami, uši prirazené k hlave – trielilo k najbližšej ďateline. Začalo rásť, kopila sa v ňom energia, stiahlo obrus, začalo párať koberec. Malé zúbky bolo treba odskúšať na zachovalom nábytku, spustošiť izbu, keď panička nie je doma. Si zlé, odstrkovali šteňa, toto a toto si urobilo, fuj… Už sa aj prihlásilo rozčarovanie z príliš živého tvora. A potom sa to stalo, šteňa čosi zhltlo a ochorelo. Čierne oči podložené bielymi paprčkami, nohy bezvládne, srsť všakovako naukladaná ako tráva. Výraz smutný, boľavý. Celá rodina sa zíde, hladká psíka a každý z nich si spomenie na niečo iné. Ako sa rozžiarili oči apatickej babke, ako ho šteňa vítalo vrtením chvosta, ako sa nedočkavo kutalo v taške, ako behalo po orosenej tráve, ňufák namierený k slnku. A tak zasa môžeme vidieť, pri rozďavenej tlame tunela, na zelenej tráve, bieleho psa a dievča. Budú tam spolu naveky, v dlhých ľudských snoch, lebo raz darmo – život je naša – spoločná kosť.  🙂